Medzi najstaršie lokality na Spiši určite patrí obec Jamník, ktorej dejiny siahajú až do praveku. Jamnícky chotár už oddávna človek považoval za územie vhodné na budovanie obydlia, o čom svedčia početné archeologické vykopávky. Už v 3. tisícročí pred n. l., v neskorej dobe kamennej – neolite, si ľudia severne od kostola vybudovali praveké sídlisko, na ktoré nadväzovali ďalšie z mladšej doby bronzovej a mladšej doby rímskej. Svoje sídla si naši predchodcovia budovali aj v lokalite pri cintoríne, na južnom svahu Kobylej hory, v lokalite Pri starej jamníckej ceste, v polohe Panský dvor, či Nivky, Pod dubom.
V 6. storočí n. l. jamnícky chotár začínali obsadzovať Slovania. Dokazujú to vykopávky keramiky z obdobia Veľkomoravskej ríše v častiach Pod dubom, na Nivkách, Pri starej jamníckej ceste, Pri krížiku a zvyšky pecí v polohe Panský dvor.
Po rozpade Veľkomoravskej ríše začiatkom 10. storočia sa územia postupne zmocnili Maďari a začlenili ho do Uhorského kráľovstva. Obyvatelia jamníckeho sídliska do 12. storočia podliehali striedavo veľmožom sídliacim na starých slovanských hradiskách na Dreveníku alebo na Čingove. Potom funkciu hlavného sídla reprezentujúceho moc uhorského kráľa na Spiši prevzal Spišský hrad.
V stredovekých listinách sa po prvýkrát spomína rovnomenný potok pretekajúci obcou roku 1255 a obec roku 1277. Koncom 13. storočia sa územie Spiša dostalo do súkromných rúk.
Slovanské (slovenské) obyvateľstvo, ktoré sa udržalo žiť na území dnešného Jamníka i samotné územie, prešli rukami viacerých majiteľov. O čosi neskôr sa o Jamník začala zaujímať Levoča, ktorá ho definitívne získala roku 1453 od kráľa Ladislava V. Pohrobka. Tak sa Jamník stal poddanskou dedinou slobodného kráľovského mesta Levoča. Jamník bol v tomto období stredoveku predovšetkým poľnohospodárskou obcou, kde prostí ľudia žili v jednoduchých domcoch, ktoré postavili z dreva, hliny a slamy, pestovali obilie, strukoviny i zeleninu, chovali husi, kačky, voly, kravy, prasatá a kozy, zriedka i kone. Vpádom tureckých vojsk na uhorské územie sa začali nepokojné časy charakteristické útrapami ľudí, rekviráciou potravín a krmiva pre kone, krádežami vojskom. Vojny, boje o moc, vzbury proti Habsburgovcom, epidémie moru, sa bezprostredne dotýkali aj života v dedine. Keďže Jamník patril k skupine poddanských obcí mesta Levoča, ktoré sa uvádzali ako „ležiace na mestskej pôde a zemi“, musel i on pravidelne odvádzať mestu pozemkovú daň (cenzu) a platiť poplatky za prenájom pozemkov a lesa, buď v peniazoch alebo v naturáliách, o čom svedčia početné písomné pramene.
Zrušenie poddanstva v roku 1848, aj keď sa týkalo iba urbariálnych poddaných a nie tých, ktorí pracovali priamo na pôde zemepána, malo na vidieku veľký význam. Sedliaci sa stali slobodnými gazdami, odpadli im poddanské povinnosti voči zemepánovi, sami sa stali vlastníkmi pôdy, na ktorej pracovali. V Jamníku bola komasácia (sceľovanie pozemkov) ukončená zavedením novej pozemkovej knihy v roku 1865, podľa ktorej sa okrem statkára a 45 sedliakov – gazdov, majiteľmi s vlastnými hospodárstvami stali aj farár (v Odoríne), fara, škola a obec.
Modernizácia spoločnosti v 2. polovici 19. storočia a rozvoj trhových kapitalistických vzťahov priniesla aj zmeny na dedinu. Práca sa špecializovala, pribúdali remeslá (záhradník, kuchár, mlynár, lesník, murár, švec, kováč, furman...), ale aj chudoba (námedzní robotníci, slúžky, sluhovia). Život prostých ľudí sa začal opäť komplikovať začiatkom 20. storočia nedostatkom práce, ktorého dôsledkom bolo vysťahovalectvo aj Jamníčanov, ale i sociálne nepokoje i svetový vojnový konflikt v rokoch 1914 – 1918, v ktorom na ruskom a talianskom fronte na strane Rakúsko-Uhorska svoje životy položili mladí Jamníčania v boji za záujmy mocných.
Brožúra na stiahnutie: Z histórie Jamníka (1997) (2.51 MB)